SVET

Bolívijský Evo Morales - od zjednotiteľa k diktátorovi

Matej Sova
16. februára 2019, 16:45

  • Zdieľať

"Zatiaľ čo sa oči medzinárodnej komunity upierajú na to, čo sa deje vo Venezuele, sa na juh od nej, v hornatej Bolívii, črtá ešte búrlivejší príbeh. A jeho dôvodom aj následkom je jeden človek: prezident Evo Morales."

Južná Amerika je momentálne v jednej z najbúrlivejších epizód jej histórie. Od protestov vo Venezuele, cez zvolenie nekompromisného pravičiara ako prezidenta Brazílie, až po ekonomickú krízu v Argentíne. Ako kríza vo Venezuele vrcholí, medzinárodná komunita sa začína rozdeľovať na dve strany. Zatiaľ čo lídra opozície a protestov Juana Guaidóa podporila Európska únia a väčšina západnej pologule, za terajším prezidentom Nicholasom Madurom stoja silné mocnosti Rusko a Čína. Aj väčšina Južnej Ameriky podporila Guaidóa, no dve krajiny sa rozhodli urobiť opak. Prvou je Surinam – krajina, v ktorej už desaťročia vládnu socialistické strany naklonené Chávezovým a neskôr Madurovým režimom, takže jej rozhodnutie bolo očakávané. No druhá krajina, ktorá sa rozhodla tlaku väčšiny oponovať, Bolívia na čele s Evom Moralesom, má za sebou komplikovanejší príbeh.

Táto hornatá krajina je totiž najchudobnejšou spomedzi všetkých juhoamerických krajín a prešla si desaťročiami prevratov, vojenských júnt a nekompetentných lídrov, ktorí zdevastovali bolívijskú ekonomiku aj napriek veľkému nerastnému bohatstvu. Mimo miest sa neukazoval žiadny výrazný pokrok v infraštruktúre, základných ľudských potrebách, či gramotnosti obyvateľstva a Bolívijčania boli čoraz nespokojnejší.

Nováčik v politike

Na začiatku 21. storočia sa Južnou Amerikou prehnala vlna nového socializmu, ktorú spustil venezuelský prezident Hugo Chávez. Reprezentoval sekularizáciu, znárodnenie nerastných surovín, zameranie na pôvodné obyvateľstvo (väčšinou) a hlavne anti-imperializmus. Tejto vlne podľahli aj iné juhoamerické krajiny ako Čile alebo Ekvádor.     V roku 2005 tomu podľahla aj Bolívia.

V tom roku vyhral prezidentské kreslo ľavicový aktivista Evo Morales, ktorý sa preslávil najmä počas Cochabambských protestov proti zdraženiu vody a neskorších protestov proti privatizovaniu zemného plynu americkým spoločnostiam. Bolívijčanom prisľúbil znárodnenie ich zásob nerastných surovín a spoločností zabezpečujúcich elektrinu a zemný plyn. Ako prvý domorodý prezident predstavoval symbol odpojenia od západného imperializmu. Vyhral až na druhý pokus, kandidoval totiž už v roku 2002, s presvedčivou väčšinou 53% v jednokolovej voľbe a získal aj väčšinu v kongrese.

Počas jeho prvého mandátu sa Morales preukázal ako prekvapivo schopný líder. Bolívijská ekonomika, ktorá pod vedením predošlých prezidentov rástla iba mierne, stagnovala, alebo dokonca bola v kríze, zažila od roku 2006 pravidelný rast HDP okolo 5% a chudoba začala klesať.

Taktiež začal aktívne pomáhať domorodým Indiánom, ktorí boli mnohokrát ignorovaní bývalými arogantnými mocnými, ktorí sa viac sústredili na mestskú bielu populáciu, ktorá pracovala vo výnosnejších sektoroch a z toho dôvodu bola bohatšia, zatiaľ čo Indiáni žili väčšinou tradičný život na dedinách, kde sa zamestnávali väčšinou agrikultúrou. Začal takzvaný vivir bien (“žijúc dobre”) - program, ktorý mal zaručovať postupnú elimináciu diskriminácie, sústredenie na skupinu, nie na jednotlivca, pomoc vidieku a rozmiestnenie bohatstva. Morales však domorodcov nielen finančne podporil, ale aj pomocou iniciatívy “Koka áno, kokaín nie” legislatívne zjednodušil pestovanie tradičnej rastliny koka, ktorá bola obmedzená kvôli jej hlavnému výrobku - kokaínu. Za to si síce vyslúžil medzinárodné pobúrenie, no vďaka jeho ekonomickým pokrokom si ho obľúbili ako Bolívijčania, tak aj medzinárodná komunita, ktorá ho vyzdvihovala ako idol pre krajiny tretieho sveta.

No asi jeho najvýznamnejším úspechom bola nová ústava, ktorá bola vytvorená na výrazný nátlak obyvateľstva. Zo začiatku ju Morales nepodporoval, lebo ju videl ako pokus buržoázie ochrániť svoj ekonomický status. Dokonca to bolo odmietnuté aj v referende, no bohatšie regióny volili za. Následkom začali protesty v hlavnom meste La Paz, ale aj v iných mestách ako Sucre, či Santa Cruz. Po niekoľkých násilných úmrtiach musela vláda dokonca zaslať aj špeciálne jednotky na zachovanie mieru. Následné voľby do kongresu boli s najvyššou volebnou účasťou. Moralesova strana Hnutie za socializmus tie voľby dominovala - získala 137 z 255 kresiel v kongrese. O štyri mesiace neskôr, v novembri, kongres odobril novú ústavu. Táto ústava premenovala Bolíviu na “Viacnárodný štát Bolívia” a zvýrazňovala bolívijskú moc nad jej prírodnými surovinami, zaviedla sekularizmus, zakázala zahraničné vojenské základne na území Bolívie, povolila jedno znovuzvolenie pre prezidenta, a vytvorila slabú regionálnu autonómiu. Týmto sa mu podarilo konečne upokojiť a znova zjednotiť obyvateľstvo.

Vďaka neobyčajne produktívnom mandátu sa mu podarilo rezervovať si druhý mandát s viac ako 60% väčšinou. Vzhľadom na to, že bolívijské voľby majú iba jedno kolo, stal sa Morales prezidentom s najväčším percentuálnym ziskom v dejinách Bolívie.

Jeho druhý mandát bol založený na jeho diplomatickej stránke, kde sa Morales tiež prejavil ako aktívny člen medzinárodnej komunity. Ako bolo už v jeho programe spomenuté, odsúdil moderné vojny ako tá v Iraku, Sýrii, Lýbii, či v Afganistane ako “imperialistické” a výrazne dištancoval Bolíviu od Spojených štátov. Namiesto toho začal posilňovať regionálne a ideologické aliancie. Vytvoril si dobré vzťahy so socialistickými krajinami ako Kuba, Venezuela, Guyana, Brazília (ešte počas vlády da Silvu) a, prirodzene, Čína. Tieto krajiny výrazne pomohli financovaniu Moralesových finančne nákladných reforiem. Vďaka Kube a Venezuele v krajine nevzdelanosť klesla o 5-15% (závisí od zdroja) a Čína investovala do bolívijskej infraštruktúry. Taktiež sa vždy navzájom diplomaticky držali, napríklad pri vylúčení Kuby z OASu (Organizácia amerických štátov pozn. red.) bola Bolívia jedna z mála krajín, ktoré sa zdržali hlasovania. Čo sa týka regionálnych aliancií, v roku 2012 sa stala Bolívia kandidátom do MERCOSURu (trhovej medzinárodnej organizácie v Južnej Amerike).

Tienistá stránka ľudového hrdinu

No ani jeho zreteľne nedotknuteľná osbnosť sa nezaobišila bez kontroverzie. Jeho hlavní oponenti mu vyčítajú to, že jeho drahé programy sú z veľkej časti financované zo zahraničia (Kuba a Čína), čo de facto robí Bolíviu závislú od ekonomického vývoja v iných krajinách. Mnohí hovoria, že vďaka tomu sa stala Bolívia bábkou Číny a Kuby, ktorá si primárne tvorí medzinárodné vzťahy závislé od týchto krajín. Podobne to spravila aj Venezuela, ktorá je teraz v najväčšej kríze v jej histórii a Čína a Kuba už iba financujú armádu na potlačenie protestov.

Ďaľšou významnou kontroverziou, ktorá stále ohýba jeho popularitou, je hospodárenie s bolívijským lítiom. Bolívia má druhé najväčšie zásoby lítia na svete (hlavne okolo najväčšieho soľného poľa na svete Salar de Uyuni) a po lítiu je vďaka trhovému boomu elektrických áut čoraz väčší dopyt. No zatiaľ čo susedné Čile a Argentína využívajú svoje ložiská naplno aj pomocou zahraničných firiem, Bolívia bola ohľadom svojich niekoľkonásobne väčších ložísk oveľa protekcionistickejšia.

Morales znárodnil väčšinu daných ložísk a vyhlásil, že o ťažbu a predaj lítia sa postará štát. No štát nenašiel dostatok prostriedkov na to, aby svoju produkciu zefektívnil na maximálnu úroveň a preto aj napriek výraznej výhode v kvantite tejto suroviny za svojimi konkurentmi zaostáva. No Moralesova vláda si začala uvedomovať svoju chybu a začala spolupracovať s niektorými zahraničnými firmami (najviac relevantnou je skupina ACI Systems Allemania, ktorá napomáha hlavne v projektovom manažmente) a začala ambiciózny projekt, ktorý by mal do piatich rokov predbehnúť nielen svojich susedov, ale aj medzinárodných konkurentov ako napríklad Austrália.

,,Bolívia bude významným aktérom na globálnom trhu s lítiom v priebehu štyroch alebo piatich rokov, a my nemáme v úmysle sa tam zastaviť.”

Juan Carlos Montenegro, generálny riaditeľ bolívijskej štátnej ťažobnej firmy Yacimientos de Litio Boliviano


Potom sa však Morales rozhodol zabojovať o druhé znovuzvolenie. Ľudia ho v tom podporovali, avšak medzinárodná komunita začala byť podozrievavá, keďže mala dlhoročné skúsenosti s juhoamerickými diktátormi, no jeho prísľub, že sa o to už tretíkrát nepokúsi, ich upokojil. Voľby opäť vyhral so 64%. Vyhlásil to za “triumf pre anti-kolonialistov a anti-imperialistov“ a venoval to Castrovi a Chávezovi. Nanešťastie pre neho, nezískal dvojtretinovú väčšinu v kongrese, čo sa stalo postupne aj dôkazom jeho pomaly, ale isto klesajúcej popularity.

Jeho tretí mandát nebol politicky významný, ale zahŕňal kauzu, ktorá jeho popularitou výrazne zatriasla. Zistilo sa totiž, že mal nemanželský pomer s mladou Gabrielou Zapata Montaño, s ktorou mal aj dieťa, ktoré zomrelo krátko po narodení. Niektorí začali dokonca šíriť informácie o možnom zvýhodnení čínskej firmy, v ktorej Zapata Montaño pracovala. Morales síce potvrdil to, že mal s ňou pomer a dieťa, no zvýhodňovanie firmy, v ktorej pracovala poprel. Konzervatívnejšia bolívijská populácia mu to však neodpustila, čo sa odzrkadlilo nielen na prepade popularity, ale aj na nasledujúcich politických udalostiach.

Až príliš ťažký odchod

Po druhom znovuzvolení Morales vyhlásil, že sa o prezidentské kreslo tretíkrát už uchádzať nebude. No ako to bolo už po prvom znovuzvolení, postupne začal meniť názor a nakoniec sa rozhodol kandidovať. Aby to mohol ústavne oprávniť, vyhlásil referendum o zmenení ústavy. Síce prieskumy nevyzerali pre neho úspešne, Morales vsadil na svoju dlhoročnú popularitu a dúfal vo víťazstvo. No na jeho prekvapenie referendum vyšlo tesne proti (51%). Moralesa to zdrvilo, ale povedal, že bude výsledky referenda akceptovať. Ako býva jeho zvykom, po čase zmenil názor a vyhlásil, že by rád ustúpil, no jeho podporovatelia ho tlačili, aby ostal.

Toto rozhodnutie vybúrilo ľudí do ulíc a začali protestovať. A to nielen bohaté mestá, ale aj niektoré chudobnejšie rurálne oblasti sa mu rozhodli preukázať nedôveru. Morales zistil, že to demokratickým spôsobom nepôjde, a preto sa rozhodol dať vec preskúmať Ústavnému súdu, ktorého členovia boli zvolení hlavne jeho stranou, a ten mu kandidatúru odobril. Ľudia zúrili a protesty sa začali zväčšovať. Keď vyšli prvé prieskumy, zistilo sa, že Morales stratil polovicu svojich podporovateľov, avšak vďaka jednokolovej voľbe stále viedol s 30% o 10%.

V posledných mesiacoch však bola jeho podpora na ústupe a prieskumy ukázali dokonca aj možnosť jeho prehry. Tu sa však politológovia obávajú toho najhoršieho. Po pätnástich rokoch v kresle prezidenta je na Moralesovi jasne vidieť, ako nerád sa vzdáva moci. Existujú obavy, že ak jeho popularita bude naďalej klesať, pristúpi k radikálnejším krokom ako manipulácia volieb, či dokonca vojenský prevrat. Ľudia sú však naďalej nabudení a pripravení pokračovať v protestoch, ak by nastali takéto prípady. No hrozí, že, podobne ako vo Venezuele, začnú jeho diktátorský režim financovať jeho spojenci ako Kuba, alebo Čína. Stretne Moralesa osud Madura, alebo sa mu podarí udržať bolívijský ľud na úzde?


Matej Sova
16. februára 2019, 16:45

  • Zdieľať