SLOVENSKO

O druhých komorách, volebných obvodoch a zodpovednosti

Jakub Andrej Filčák
3. apríla 2019, 09:00

  • Zdieľať

"Väčšina západných parlamentov má dve komory. Aké sú výhody a nevýhody tohoto systému, a prečo by sa zišiel na Slovensku?"

Väčšina Slovákov si pri pojme "druhá komora" predstaví skôr byt strednej veľkosti, než parlament. Avšak rozdelenie legislatívnej moci je v mnohých častiach sveta považované za samozrejmosť. 

Pri pojme bikameralita nám ihneď napadne Britský parlament, či Americký kongres, a mohli by sme si pomyslieť, že sa jedná o záležitosť obzvlášť výhodnú pre veľké štáty. Zabudneme pri tom, že dvojkomorové legislatívy existujú hneď za našimi severnými hranicami - Poľsko i Česko operujú na bikamerálnom systéme, v ktorom miešajú všeobecné jednoobvodové voľby, s menšími obvodmi.

Mapa ukazuje jednokomorové (oražové) a dvojkomorové (modré) parlamenty

Jednokomorové systémy sa často vyskytujú obzvlášť v postkomunistických štátoch - jedna komora na funkciu legislatívnej makety slúži bezchybne. U nás to možno prisúdiť aj Uhorskej tradície, bol predsa iba jeden Snem.

V každej časti sveta je bikameralita pozostatkom iných udalostí. V Spojenom kráľovstve šlo o vyrovnanie moci medzi šlachtou a buržuáziou, v Spojených štátoch o rovnováhu medzi hlasom ľudí a hlasmi jednotlivých štátov. Na Slovensku však môžeme mať aj iné dôvody.

Prečo teda aj komora č.2?

Aké sú teda výhody vytvorenia druhej komory? Nuž v prvom rade to, že by mohla byť postavená na princípe jedno kreslo - jeden obvod, a teda na priamej regionálnej reprezentácii. Kebyže vytvoríme druhú komoru, v ktorej sa každý poslanec zodpovedá volebnému obvodu približne 35 tisíc voličov, vytvorili by sme politickú triedu, ktorá nesie priamu, ľudovo-pochopiteľnú zodpovednosť. Jedná sa totiž o vymožiteľnú zodpovednosť jednotlivých zástupcov ľudu.

"Sama existencia dvojkomorového systému je obranou status quo."

Thomas Flanagan, americký spisovateľ

Ďalšiou výhodou je stabilizácia systému - ak musia niečo schváliť dve komory, zvyšuje sa počet poslancov, ktorých to musí uspokojiť, debata o návrhoch je hlbšia a všestrannejšia. Proces je dlhší, pravdepodobnosť, že prejde zlý návrh sa zťažuje. Všeobecne môžeme v štátovede aplikovať zásadu nepokazí sa to, ak sa to pokaziť nedá - čím je proces dlhší a ťažší, čím ťažšie je presadiť zákon, tým je nižšia pravdepodobnosť, že sa schváli hlúposť. V neposlednom rade druhá komora ztažuje schopnosť záujmových skupín korumpovať poslancov, čo je ale hlavne napojené na potenciálny viac-obvodový systém.

Čo kreslo to obvod - prečo?

Ak dnes poslanec, ktorý je číslo 20 na kandidátke SMERu hlasuje proti záujmom svojich voličov, nepocíti žiadne dôsledky, aspoň nie od voličov. Ak ja ako hypotetický volič SMERu nesúhlasím s jeho rozhodnutím, najviac čo proti nemu môžem spraviť, teda pokiaľ je mojim plánom naďalej voliť spomenutú stranu, je nekrúžkovať ho. Toto v prvom rade nič negarantuje, rozhodne nie to, že by sa do parlamentu nedostal. V druhom rade to ani nie je aktívny hlas proti tomuto poslancovi, maximálne tak jeho pasívne odmietnutie. Pravdepodobnosť, že kvôli rozhodnutiu jedného poslanca prestanem stranu voliť je pomerne nízke, obzvlášť ak sa už od začiatku riadim podľa predsedníctva strany, ktoré denne vidím v médiách.

"Poslanec sa v dnešnom systéme zodpovedá viac strane, ako voličom."

Politik teda v súčasnom systéme nepocíti žiadne následky od svojich voličov, pokiaľ sa nachádza dosť (ale zase nie príliš) nízko na kandidátke. Odkiaľ teda pocíti zodpovednosť? Iba od svojej strany, ktorá nad ním drží damoklov meč za každé rozhodnutie, a ktoré je v pozícii absolútne ho zničiť v každom momente, už len tým, že ho na budúcu kandidátku nepustia, čo efektívne znamená, že poslanec, ktorý sa odvážne rozhodne ísť proti strane, sa už skoro určite do funkcie nevráti.

Poslanec sa teda v dnešnom systéme zodpovedá viac strane, ako voličom. Často sám žartujem, že by sme bez žmurknutia mohli parlament zrušiť, a jednoducho posadiť predsedov strán do spoločného zasadnutia, kde by každý mal toľko hlasov, koľko má dnes mandátov. Nič by sa nezmenilo, prechádzali by rovnaké zákony, a rovnaké by neprechádzali. Keď sa totiž poslanec zodpovedá strane a nie ľudu, jeho primárna motivácia pri rozhodovaní bude vždy stranícka lojálnosť a disciplína. Nie hodnoty, a nie záujmy krajiny. Hodnoty i národný záujem môže zradiť bez následkov, zrada strany vyústi v stratu funkcie. Vidíme to aj v praxi - návrhy koalície prechádzajú, návrhy opozície nie. Čas rozpravy nič nezmení, keď sa väčšina poslancov ani neotvorí možnosti byť presvedčený o inom záujme, než má ich poslanecký klub.

V dnešnom systéme sa zodpovednosť poslanca stráca v nekonečnom mori neprivlastniteľnosti a neosobnosti - pod rúchom anonymity, ktoré panuje nad väčšinou kresiel.

Prečo je to v viac-obvodovom systéme iné? Pretože poslanec už nemá voličov strany, ale voličov seba. Ak je každé kreslo naviazané na volebný obvod 35 tiśic ľudí, tak sú to práve títo ľudia, ktorým sa poslanec každým rozhodnutím zodpovedá. Títo voliči si poslanca privlastňujú, a vidia ho ako svojho zástupcu, aj ak je zo strany, ktorú nepodporujú, ba dokonca aj ak ho nevolili - rovnako ako považujeme starostu za nášho, so všetkou náležitou úctou a zodpovednosťou. aj ak sme ho nevolili. Môžeme teda poslancovi písať priamo, a apelovať naňho, aby zastupoval naše záujmy. Ak tak totiž nespraví, vieme efektívne viesť kampaň za jeho nezvolenie. Poslanec, ktorý by aktívne hlasoval proti záujmom, či názorom vlastného obvodu by vo funkcii dlho nezotrval, keďže, bez ohľadu na stranu, sa ho môžu voliči jednoducho zriecť v ďaľších voľbách.

Všetci vieme, že čím je menšia komunita, tým je vyššia zodpovednosť. Responzívnosť a komunikácia sú najvyššie medzi susedmi, potom medzi obyvateľmi malej dediny či mesta. Vidíme, že starostov si ľudia volia zodpovedne, a že starosta ktorý zradí dôveru sa len ťažko vráti do funkcie v obci, kde o ňom všetci vedia. Na zmenšenej škále ľudia volia zodpovednejšie a responzívnejšie - keď už len preto, že kandidátov osobne poznajú, a problémy si vedia konkretizovať. Ako nezáväzný príklad si môžeme podčiaknuť fakt, že na post v miestnom zastupiteľstve sa požaduje maturita, na post poslanca však nie, alebo skutočnosť, že vekové minimum na funkciu primátora je vyššie, než minumum na členstvo v Národnej rade. V oboch prípadoch vidíme, že keď je funkcionár bližšie ľudom, štandardy sa nastavia vyššie.

To, že sa ľudia rozhodujú inak, a zodpovednejšie, na miestnej úrovni vidíme aj z výsledkov komunálnych volieb, ktoré boli absolútne dominované nezávyslími kandidátmi - politická afiliácia nie je na miestnej úrovni vítaná, a ľudia dali prefernciu tým, ktorí chceli ich komunitu reprezentovať nestranne. Nie je dôvod pochybovať, že vo viac-obvodových voľbách do parlamentu by to dopadlo inak.

Poslanci by boli známi komunitám, niesli by za ne a za svoje rozhodnutia plnú zodpovednosť, a ich tváre by boli známe tým, ktorí by proti nim mohli aktívne voliť každé štyri roky.

Tento systém by teda zaručil priamu zodpovednosť politikov menším, lepšie sa rozhodujúcim elektorátom, a v neposlednom rade zaistil férovejšiu reprezentáciu regiónov v parlamente.

Druhá strana mince

Po všetkom, čo bolo povedané, by asi bolo ľahké povedať "tak prečo proste nezadeliť parlamentné kreslá medzi obvody?" V prvom rade tu treba podoknúť nerealistickosť takéhoto návrhu, keďže by ho väčšina poslancov nikdy nepodporila, pretože by priamo podkopal väčšinu ich mandátov. To ale nie je samo o sebe dôvodom, prečo by išlo o zlý návrh.

Je tu však otázka férového zastúpenia názorov. Ak má názor na svojej strane určité percento voličov, prečo by nemal byť zastúpený v politike? Pri obvodovom rozdelení kresiel totiž nie je.

Kebyže má určitá strana podporu 49 percent obyvateľstva, tak sa pri perfektnej distribúcii môže stať, že získa 0 kresiel. Kreslo totiž pôjde iba tomu, kto v určitom obvode zastúpy väčšinový názor. Je jasné že tento systém je neférový, keďže môže vymknúť aj relatívne silné menšinové názory z rokovacej sály.

Dalo by sa síce povedať, že ide o korektné vymknutie, ktoré vylúči radikálne menšinové názory z parlamentu, naneštastie by však tento systém umožnil politickú opresiu aj relatívne populárnych názorov, ktoré by ostali kompletne neodrazené a nezastúpené.

Je snáď absolútne jasné, že aj menšinové záujmy musia byť odrazené - ale zase nie, keď sa jedná o záujem regiónov, či väčšiny.

Preto nie je ťažké navrhnúť, že by dávalo zmysel, aby sa o určitých otázkach (napríklad otázkach daní, odvodov, či rozvoja) malo rokovať so zastúpením celej krajiny, ktoré by zvýhodňovalo jednotlivé mandáty, a zaisťovalo zodpovednosť - práve v týchto otázkach je totiž zodpovednosť poslancov najdôležitejšia, a aby sa o iných (napríklad otázkach sociálnej politiky, kultúry či iného národno-politického významu) rokovalo v zastúpení, ktoré lepšie odráža distribúciu názorov v krajine.

Tieto dve veci sú, z predom vysvetlených dôvodov, nezlúčiteľné. Práve preto aj súčasný systém, ktorý sa ich zlúčiť usiluje, zlyháva. Slovensko zatiaľ nie je pripravené na bikameralitu, a návrh pre vytvorenie druhej komory by sa iste stretol s populistickými pokrykmi "A čo tu treba ďaľších 150 darmožráčov?", jedná sa však o krok, ktorý bude v budúcnosti nevyhnutný, ak chceme stabilizovať našu republiku.

Buďme umiernení, ale vedzme, že budúcnosť má sály dve.

Jakub Andrej Filčák
3. apríla 2019, 09:00

  • Zdieľať