Oskar Lelko
14. októbra 2019, 20:00

  • Zdieľať

"Unavili sme sa, alebo už nie je čo požadovať?"

Od neskorého februára 2018 žilo Slovensko témou spravodlivosti. V posledných mesiacoch ale protesty oslabli natoľko, že ani nové informácie ako objavenie originálnej nahrávky Gorily a potvrdenie, že Fico je vlastne Fico, nestačia na to, aby sa ľudia vrátili do ulíc a požadovali od politikov reakciu.

Čo sa teda stalo? Unavili sme sa, alebo už nie je čo požadovať?

Dá sa to prisúdiť tomu, že o korupcii establišmentu už vyplávalo na povrch toľko informácií, že ďalšie informácie už názor človeka pravdepodobne nezmenia.


Čo dosiahli protesty?

Povedzme si to na rovinu: ak by ľudia nevyšli do ulíc v takých počtoch, v akých vyšli, Robert Fico by nikdy nebol odstúpil a akékoľvek vyšetrovanie, ktoré by implikovalo Smer či ľudí naň naviazaných, by bolo zastavené – rovnako, ako sa to bežne dialo posledné roky.

Tušili sme ale veci, ktoré sa potvrdili. Aj keď Kaliňák tvrdil, že korupcia na najvyšších miestach neexistuje, dnes NAKA s tímom Hmla vyšetruje fakt, že sudcovia a prokurátori cez Threemu spolupracovali s mafiou. Aj keď Fico tvrdil, že Kaliňák je najlepším ministrom vnútra v dejinách, dnes vieme, že polícia pod jeho vedením nielenže ignorovala kradnutie eurofondov cez poľnohospodárske dotácie dnes odsúdeným talianskym mafiánom, ale dokonca posúvala Kočnerovej mafii súkromné informácie novinárov – vrátane toho novinára, ktorý za svoju prácu zaplatil životom. A aj keď Fico nazýval žurnalistov špinavými prostitútkami, len vďaka verejnému tlaku na základe ich zistení sa začalo reálne vyšetrovanie napojenia organizovaného zločinu na štátnu moc.

Nie vďaka, ale napriek Kaliňákovej polícii a prokuratúre, dnes sedí Kočner vo väzení; vďaka zisteniam novinárov a tlaku verejnosti, ktorá vytvorila atmosféru, v ktorej sa aspoň niektorí vyšetrovatelia konečne nemusia po rokoch báť robiť svoju prácu. Skutočne slobodné vyšetrovanie káuz, ktoré v posledných rokoch objavili novinári, sa zabezpečí len zvolením vlády, ktorá nebude zaujatá proti ich výsledkom.


All for whom?

Sú ľudia, ktorí dodnes kritizujú protesty Za slušné Slovensko za to, že nie sú úprimné či opodstatnené; že sú vykonštruované médiami, aby odovzdali moc niekomu inému. Prečo inak hovoriť rok a pol o jednom človeku?

Vražda Jána Kuciaka sa nedotkla toľkých ľudí preto, že bol novinár. Dotkla sa ich preto, že guľku dostal za jeho články o veciach, o ktorých sme všetci tušili, že sú pravdivé, no vládna moc im buď nevenovala pozornosť, smiala sa im, alebo ich priamo tolerovala a vytvárala pre ne živnú pôdu. Ján Kuciak bol personifikáciou tej časti populácie, ktorá sa nebála poukazovať na do očí bijúce ničenie nášho právneho štátu a rozkrádanie verejného majetku, o ktorom investigatívni novinári ako on písali roky.

To, čo sa mu stalo, dokazuje, ako ďaleko môže zájsť ohýbanie morálnych zásad zo strany autorít a alibizmus ľudí, ktorí im dovolili v tom pokračovať. Ako môže dobromyseľný človek umrieť pre peniaze. Nazývať túto reakciu neúprimnou či nelogickou je nielen cynické, ale aj hlúpe.

Hnutie #allforjan nebude relevantné len dovtedy, kým nebudú potrestaní objednávatelia jeho vraždy, ale až dovtedy, kým nebudú potrestané osoby, ktoré desaťročia dodávali zločincom pocit nedotknuteľnosti. Vražda bola len symptómom choroby, proti ktorej vyšli do ulíc protestovať státisíce ľudí frustrovaných z nespravodlivosti a úpadku hodnôt v našej krajine. A všetko za týmto hnutím je jednoducho ľudské.


Akceptovanie faktov

Keď Kiska hovoril minulý rok o “mafiánskom štáte”, do hrude sa bili a urážali tí, ktorým na Slovensku záleží snáď najmenej. Inak sa totiž krajina, v ktorej na nahrávke Kočner nadáva generálnemu prokurátorovi ako svojmu podriadenému a zahladzuje stopy po multimiliónovej korupcii, nazvať nedá. Nie je snáď vlastenecké chcieť zlepšiť krajinu, v ktorej všetci žijeme? Komu slúžili tieto inštitúcie? Právnemu štátu, alebo mafii?

Ktorá časť tohto štátu sa vlastne mafiánsky nesprávala? Polícia, ktorú viedol rodinný známy nitrianskeho gangstra a ktorá ukotvila v našej kultúre frázu “skutok sa nestal”? Prokuratúra, ktorá má trestať previnenia voči štátu, no dokázateľne pracovala za úplatky pre opačnú stranu? Súdnictvo, v ktorom si štátna tajomníčka ministerstva spravodlivosti a sudkyňa Jankovská s Kočnerom dopisovala o úplatkoch pre sudcov a dohadovala s ním klamstvá, ktoré potom recitovala do kamery? Či parlament, jediný priamo volený orgán, ktorý napriek tomuto všetkému nikdy nevyjadril nedôveru vláde, ktorá týchto ľudí do funkcií dosadila?

Toto všetko sme si mali možnosť roky domýšľať z investigatívnej práce. Dnes to máme potvrdené z policajných spisov.

Ak to vyzerá ako vták a lieta to, je to vták.

Najhrozivejšie na tom je, že už nás to ani neprekvapuje. Po prvom impulze v podobe vraždy sa to, čo väčšina vedela, len rozkladá po novinových článkoch a ďalších únikoch z Threemy. Jednoducho, po roku už nie je dosť toho, čo by nás mohlo prekvapiť natoľko, aby sme požadovali okamžitú zmenu.


Nezáujem?

Z tohto by sa dalo usúdiť, že ľudí téma už nezaujíma – že sme ľahostajní. To ale nie je celkom pravda.

Informácie z Kočnerovej Threemy podľa prieskumov znepokojujú viac než polovicu voličov. Je potrebné stále jasnejšie vysvetľovať vzťah medzi Kočnerovým svetom a stranami, ktoré boli pri moci v posledných rokoch.

Zatiaľ čo pred niečo viac než rokom vyzerala reálne možnosť pádu vlády, dnes vieme, že skutočným testom charakteru krajiny nebude hlasná menšina v uliciach, ale zoskupenie strán, ktoré vzíde po voľbách s najsilnejším mandátom. Ak by sme boli ľahostajní voči preukázanej nečinnosti štátnej moci alebo napojeniu vládnych strán na organizovaný zločin, Smer by nestratil väčšinu svojich bášt v župných voľbách a prezidentské voľby by nevyhrala neznáma protikorupčná aktivistka. Zároveň by ale nedosahoval Marian Kotleba najvyššie preferencie od vzniku jeho strany.

Hrádza proti extrémizmu nejak preteká – akoby bol nárast extrémizmu napojený práve na jej činnosť.

Všetko naznačuje tomu, že nespokojnosť v krajine je, len nie je, kam ju produktívne smerovať.


2020

Drahá opozícia – takáto koncentrácia znechutenia zo statusu quo sa v spoločnosti neobjavuje každé štyri roky. Žiadny politik okrem prezidentky nemá dôveru viac ako polovice občanov a vládne strany by podľa aktuálnych prieskumov žiadnu vládu neposkladali. Komu teda pomáha, že sa niektoré opozičné hnutia namiesto spájania sa a tvorenia spoločnej alternatívy navzájom provokujú skrz svoje malicherné rozdiely a prelievajú si medzi sebou svojich pár percent?

Nie, všetci politici nie sú rovnakí. A áno, to, čo niektorí považujeme za menšie zlo, je legitímnou voľbou, pretože len postupným zvyšovaním štandardov, ku ktorým držíme našich zástupcov, dosiahneme akúkoľvek očistu verejného priestoru.

Na Slovensku stále žije asi pätina ľudí, ktorej nezáleží tak na programe, ako skôr na istotách a stabilite. Pre nich ale alternatívu vytvorí len jednotná sila, ktorá vytvorí pozitívny program. Či o hlasy týchto voličov stojíme je otázkou na egá opozičných lídrov a závisí od priorít, ktoré si stanovia.

Témou týchto volieb totiž nie je výška daňového zaťaženia či trest za marihuanovú cigaretu, ale boj o fundamentálny charakter krajiny a opis toho, ako vnímame spravodlivosť. Či akceptujeme to, že pre oligarchov a akcionárov vládnych strán je na predaj, alebo či konečne začneme vyvodzovať zodpovednosť, ktorá už tak dlho mešká. Všetky demokratické opozičné sily zastupujú tú istú stranu tohto konfliktu a nezáleží na tom, ktorá vyrastie o pár percent na úkor inej.

Ak sa totiž bude v marci skladať nová vláda s náznakom tmavozelenej, nebuďme prekvapení. Bude to chybou opozície, ak si namiesto roku 1998 zopakujeme rok 2016.

Prostredie máte ideálne. Teraz pre nás začnite pracovať a predstavte spoločný obraz krajiny, v ktorej chcete, aby sme od marca žili.


Oskar Lelko
14. októbra 2019, 20:00

  • Zdieľať