SLOVENSKO

S vírusom sa musíme naučiť žiť

Oskar Lelko
19. apríla 2020, 19:00

  • Zdieľať

"COVID-19, žiaľ, nikam neodchádza."

Počas aktuálnej krízy sa stretávame s novými výzvami. V prvom rade – v modernej histórii sme ešte nič podobné nezažili. Posledná globálna pandémia bola španielska chrípka, ktorú sme tu mali pred viac než storočím, a odvtedy sme sa stali vzájomne viac závislými cez dodávateľské reťazce a medzinárodné finančné trhy. Vírus sa šíri medzi krajinami rýchlejšie a má viac okamžité hospodárske dopady. Toto prináša pre epidemiológov, ako aj pre ekonómov, veľa neznámych.

Sústreďme sa teraz na Slovensko. Ešte pred pár týždňami premiér Matovič v reláciách citoval štatistiku, kde bolo Slovensko tretie najbezpečnejšie miesto na svete čo sa týka ochrany pred koronavírusom. Odvtedy sme síce v tej istej tabuľke padli na tridsiateôsme miesto a sme hlboko za krajinami, ktoré už plánujú otváranie ekonomiky, no celý blok V4 stále patrí medzi krajiny s najnižším počtom infekcií v Európe. Ako sa nám podarilo obmedziť šírenie, a kam ďalej? Začnime prvou otázkou.


Cesta sem

Jedna teória súvisí s našou kultúrou.

Stredná Európa je tradične viac konzervatívna a opatrná, volíme si lídrov, ktorých hlavná hodnota je bezpečnosť a stabilita. Keď teda vidíme, že sa nám tu dostal vírus, o ktorom veľa nevieme, náš inštinkt je jednoducho skryť sa. Podobný princíp, či sa nám to páči alebo nie, aplikujeme pri väčšine tém. Pozrime sa na prijímanie utečencov či sobáše párov rovnakého pohlavia: ak v tom spoločnosť vidí akékoľvek riziko, či už je opodstatnené alebo nie, kategoricky to odmietneme.

Vďaka tomuto sme boli medzi prvými krajinami, ktoré prijali radikálne opatrenia. Hneď potom, ako sa potvrdil prvý prípad, sme zatvorili školy; nasledovali obchody a hranice a aj keď vtedy opatrenia vyzerali radikálne, ukázali sa ako efektívne a s oneskorením nás nasledovali aj západné štáty. Bezprecedentné obmedzenia na slobode nám obrátili životy naruby kvôli zopár nakazeným, no spoločnosti to nevadilo. Porovnajme si to napríklad s USA, kde počas epidémie ľudia protestujú na námestiach za otvorenie ekonomiky, aj keď majú najhorší priebeh nákazy na svete. Dnes už vidíme, že opatrnosť a rýchla reakcia sa vyplatila.

Ďalší kultúrny faktor je, že sme možno viac prispôsobiví. Dobrý príklad je naše používanie rúšok. V podstate celosvetové odporúčanie bolo, aby ľudia rúška nenosili: nechránia pred nakazením, ale pred šírením, a keďže veľa nakazených je asymptomatických, museli by rúška nosiť prakticky všetci, aby boli efektívne. To je nereálne, pretože ich je obmedzený počet a oveľa viac ich potrebujú lekári, ktorí sú denne v kontakte s pacientmi.

Zatiaľ čo západné krajiny sa na toto pozreli analyticky a povedali si, že lepšie je ušetriť rúška pre lekárov, my sme v televíznych novinách videli, ako starostovia a starostky začínajú šiť vlastné rúška pre svojich obyvateľov. Keď potom naša vláda vydala zákaz vychádzať bez nich, napriek tomu, že ich vôbec nemala ako poskytnúť, zrazu každý, kto vedel šiť, si rúško ušil a kto nevedel, ten si ho odniekiaľ zohnal. Ľudia z WHO odvtedy priznali, že “nejaká forma ochrany tváre sa stane normou” a dnes vieme, že aj keď rúška nie sú zďaleka tak efektívne ako obmedzenie stretávania sa, do istej miery pomáhajú. Nikto nevie ako, ale vďaka našej kultúre freestyle politiky a prispôsobivosti sme sa aj v tomto ocitli popredu.


Cena za karanténu

Problémom prísnych opatrení je, že nemôžu fungovať navždy. Bohužiaľ sme sa dostali do bodu, kedy nový koronavírus ostane kolovať medzi ľuďmi podobne, ako každý rok chrípka. Teória “herd immunity”, ktorú zastávali Briti, stroskotala na tom, že úmrtnosť je jednoducho príliš vysoká. Ak teda neurobíme absolútny celosvetový lockdown na mesiac, čo je politicky nereálne a medicínsky otázne, budeme si musieť počkať na vakcínu, ktorá tu kľudne môže byť až o rok, ak nie neskôr.

Buďme ale reálni: máloktorá krajina vydrží v aktuálnom režime tak dlho. Od začiatku roka v Spojených štátoch stratilo prácu 20 miliónov ľudí, a aj keď Matovič na tlačovke tvrdí, že zatvorené predajne tvoria len 2 percentá HDP, ide o státisíce ľudí, ktorí nemôžu pracovať. Aj ak sa sociálny systém postará o to, že budú mať z čoho žiť – čo je otázne, keď niektorí ľudia v jednoosobových SROčkach dostávajú od štátu 210 eur na mesiac – ak sa nepohneme do letnej sezóny, mnohé malé podniky skrachujú.

Ide tu aj o jednoduchý dopyt na trhu. Málokto dnes nakupuje niečo iné ako jedlo a základné potreby. Automobilky na Slovensku sa dobrovoľne nezavreli preto, že by chránili zamestnancov, ale preto, lebo nemajú dosť objednávok. Ak mám pocit, že vonku je apokalypsa, nebudem kupovať nový Passat. Automobilky toto prežijú, pretože majú rezervy a ak si chcem kúpiť auto, kľudne si ho kúpim aj o rok – ak sa ale počas pandémie nepôjdem najesť do lokálnej reštaurácie, tú večeru už si nikdy nezopakujem. Presne toto je dôvod, prečo malé podniky trpia najviac.

Okrem toho je tu aj reálna psychologická záťaž, ktorá vyplýva z toho, že ľudia sú zavretí s prácou v izbe a môžu chodiť maximálne sami do prírody. Štúdie ukazujú, že predĺžená karanténa spôsobuje aj u mentálne zdravých ľudí post-traumatický stres, zmätenie a hnev. Hlavné dôvody sú frustrácia z dlhotrvajúcich obmedzení, strach z nákazy, nedostatok informácií, finančné problémy a stigma voči nakazeným. Všetky tieto faktory sa dajú preniesť na náš aktuálny stav. Smutné sú aj štatistiky stúpajúceho domáceho násilia v krajinách, ktoré si karanténou prešli. Ochrana zdravia je prvoradá – často ale zabúdame na to, že mentálne zdravie je tiež zdravie.


Kam teraz?

Všetci si želáme, aby sa život vrátil do normálu. Úspešne sme zmenili svoje návyky a spomalili šírenie nákazy. Bolo by nezodpovedné zrušiť náš aktuálny režim, pretože naše nemocnice nemajú dostatočné kapacity na zvládnutie epidémie a ako ukazujú smutné štatistiky z Talianska, v niektorých nemocniciach neprežijú až dve tretiny pacientov. Ak tu ale COVID bude nadlho, mali by sme hľadať spôsoby, ako zakomponovať epidemiologické opatrenia do nášho života tak, aby sa začal čo najviac podobať na normálny život skôr, než o rok a pol.

Nikto nechce, aby sme nezodpovedne rozšírili pandémiu. Vírus ale nikam neodchádza a my tiež určite nemáme, kam utiecť. Budeme s ním teda musieť istú dobu spolunažívať. Mali by sme sa snažiť vrámci vysokých hygienických štandardov minimalizovať cenu, ktorú za to budeme všetci spolu najbližšie mesiace platiť.

Pán Matovič, nemajte pocit, že ochrana zdravia a uvoľnovanie opatrení sú v rozpore. Bolo by fajn, keby sa premiér na veci pozeral s nadhľadom a nevolal oponentov múdrosráčmi, čo nie je až tak urážlivé, ako skôr absurdné.

Toto nikomu nepomáha:

Chce si vari niekto zobrať osud týchto detí na svedomie? Ja teda nie. Neblúznime o nezodpovednom otváraní obchodov a škôl, prosím.

– Igor Matovič pod kolážou detí s pľúcnou chorobou

Na Pohode a Grape sa tento rok nestretneme. Social distancing tu ostane, no mali by sme sa snažiť otvárať tie časti ekonomiky, kde je nižšie riziko šírenia nákazy. Prečo si myslíme, že v automobilovom showroome sa nakazí viac ľudí ako v Tescu? Ak si zvykneme na nosenie rúšok, umývanie rúk a dvojmetrové rozostupy, nemalo by byť epidemiologicky katastrofálne otvoriť letné terasy kaviarní či reštaurácií na čerstvom vzduchu, či vpúšťať do predajní malé počty ľudí. Ak tak neurobíme, po skončení pandémie už nebude, čo otvárať.

Nie som epidemiológ, aj keď to dnes vyzerá, že každý Slovák je. Keď ale človek vidí komunikáciu medzi Matovičom a Sulíkom, nedá sa nemyslieť si, že vo vládnej stratégii emócia prevažuje argumenty.

Je v poriadku byť opatrný. Čo nie je v poriadku je odmietať dialóg za rúškom komplexu spasiteľa. Pán premiér, kampaň už skončila: potrebujeme plán a otvorenú diskusiu, nie hlavného hrdinu telenovely na Facebooku.

Oskar Lelko
19. apríla 2020, 19:00

  • Zdieľať